Bratstvo v čase korony...
Bratia a sestry sú spoluzodpovední za život bratstva, ku ktorému patria... Cit spoluzodpovednosti vyžaduje osobnú prítomnosť, svedectvo, modlitbu, aktívnu spoluprácu.... (Generálne konštitúcie OFS, článok 30)
Tieto slová sú pre svetského františkána pomôckou ako aplikovať to, k čomu sa vo svojom stave zaviazal. V súčasnej situácii ale intenzívne vyvolávajú aj mnohé otázniky. Je toto v čase celosvetovej pandémie Covid-19 vôbec naplniteľné? Považujúc všetky doterajšie zavedené opatrenia za správne a nevyhnutné zároveň zápasíme s otázkou: je možné žiť bratstvo, aj keď sa osobne nestretávame? Je bratstvo, neustále posúvané len do duchovnej roviny, ozajstným bratstvom? Uspokojujeme sa s príslušnosťou k nejakej skupine? Nenahovárame si niečo?
Sme ľudské bytosti. Potrebujeme vidieť, cítiť, vstupovať do dialógu s inými osobami. Izolácia nám može pomáhať budovať svoj osobný vzťah s Bohom, ale zároveň môže byť aj pascou individualizmu. Brat, či sestra vedľa nás sú lakmusovým papierikom našej lásky k Bohu a spoľahlivo nás vyvádzajú z pochybného sveta vlastných ilúzií.
Možno sme sa v posledných mesiacoch naučili viac si vážiť prítomnosť druhého. Možno akosi zreteľnejšie vnímame jednoduché situácie, stretnutia, rozhovory ako dar od Boha. Zrazu je ním aj možnosť stretnúť sa a osláviť spoločne vigíliu sviatku Porciunkuly. Svätá omša na lúke v Turí, potom krátky výstup na vrch, spoločná modlitba na čistinke pod stromami a človek si uvedomí. "Pane, dobre je nám tu...(Mt 17,4)".
Ako z každého vrchu, aj z tohto musíme však zostúpiť (v tomto prípade trochu komplikovaným spôsobom) do doliny našej všednosti. Ďakovať nielen za duchovné dary, ale aj tie hmotné - za opekačku u Majky na rybníku. Vytvárať bratstvo duchovné, aj ľudské. Byť prítomní nielen na “výšinách”, ale aj v maličkostiach každodenného života.
Prežili sme prvú vlnu koronakrízy, práve prichádza druhá a len Pán Boh vie, čo je pred nami. Aké ďalšie výzvy, s ktorými sme sa doposiaľ nestretli, ešte prídu? Boli udalosti posledného obdobia len o tom vydržať nejaké opatrenia, akýsi “terciársky lockdown”, alebo čosi viac?
Veľakrát sme schopní až s odstupom času uchopiť zmysel udalostí, "...nájsť spojovaciu niť, ktorá spolu viaže všetky fragmenty života a ktorej konce vo svojich rukách pevne drží Boh..." (A. Cencini)
Možno sa už čoskoro vrátime k našim zabehnutým stretnutiam v dvojtýždňových intervaloch v miestnosti, usadení okolo stola spomínajúc na to, aké to bolo zvláštne.
