Admirabile signum
Apoštolský list Admirabile signum
Svätého Otca Františka o význame a dôležitosti betlehemských jaslí
1. Nádherný obraz vianočných jaslí, taký vzácny pre kresťanov,
nikdy neprestane vzbudzovať úžas a zvedavosť. Zobrazenie Ježišovho
narodenia je samo osebe jednoduchým a radostným ohlásením tajomstva o
vtelení Božieho Syna. Betlehemské jasle sú ako živé evanjelium
vystupujúce zo strán Svätého písma. Keď kontemplujeme vianočný príbeh,
sme pozvaní vydať sa na duchovnú púť, priťahovaní pokorou Boha, ktorý sa
stal človekom, aby sa stretol s každým mužom a ženou. Prichádzame na
to, že jeho láska k nám je taká veľká, že sa stal jedným z nás, aby sme
sa my mohli zjednotiť s ním.
Týmto listom chcem podporiť krásnu rodinnú tradíciu prípravy
betlehemských jaslí v dňoch pred Vianocami, ale aj zvyk vystavovať ju na
pracovisku, v školách, nemocniciach, väzeniach a na námestiach. Veľká
predstavivosť a kreativita sa vždy ukazuje v použití najrozličnejších
materiálov na vytvorenie malých, krásnych umeleckých diel. Ako deti sa
od našich rodičov a starých rodičov učíme odovzdávať túto radostnú
tradíciu, ktorá v sebe ukrýva bohatstvo ľudovej zbožnosti. Mám nádej, že
tento zvyk nikdy nestratíme a že všade tam, odkiaľ sa vytratil, môže
byť znovu objavený a oživený.
2. Pôvod vianočných jaslí nachádzame predovšetkým v niektorých detailoch o Ježišovom narodení v Betleheme, tak ako nám ich opisujú evanjeliá.
Evanjelista Lukáš jednoducho hovorí, že Mária „porodila svojho
prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre
nich nebolo miesta v hostinci“ (2,7). Pretože Ježiš bol uložený do
jasieľ, scéna narodenia je v taliančine označovaná ako presepe, z latinského slova praesaepium, čo znamená „jasle“.
Keď prišiel na tento svet, Boží Syn bol uložený na miesto, z ktorého
sa kŕmia zvieratá. Seno sa stalo prvou postieľkou pre Toho, ktorý sa mal
zjaviť ako „chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,41). Na svätého
Augustína, spolu s ďalšími cirkevnými otcami, táto symbolika urobila
silný dojem: „Položený do jasieľ (kŕmidla), stal sa našou potravou“ (Homília 189,4). Skutočne, scéna Narodenia pripomína viacero tajomstiev Ježišovho života a približuje ich naším každodenným životom. Vráťme sa k počiatkom vianočných jaslí, ktoré sú nám také blízke.
Predstavme si, že sa nachádzame v malom talianskom meste Greccio,
neďaleko Rieti. Svätý František sa tam zastavil, pravdepodobne na
spiatočnej ceste z Ríma, kde 29. novembra 1223 dostal potvrdenie svojej
regule od pápeža Honória III. František predtým navštívil Svätú zem a
jaskyne v Grecciu mu pripomenuli krajinu v Betleheme. Mohlo to byť aj
tak, že „Chudáčika z Assisi“ sa dotkli mozaiky rímskej Baziliky Santa
Maria Maggiore, ktoré zobrazujú Narodenie Ježiša – v blízkosti miesta,
kde sa podľa starobylej tradície uchovávajú drevené súčasti jaslí.
Františkánske Pramene detailne opisujú, čo sa vtedy stalo v Grecciu.
Pätnásť dní pred Vianocami požiadal František jedného z miestnych mužov,
ktorý sa volal Ján, aby mu pomohol uskutočniť sen „oživiť spomienku
dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme; uvidieť natoľko, nakoľko je to
len možné mojimi telesnými očami; to nepohodlie jeho detských potrieb;
to, ako ležal v jasliach a to, ako v blízkosti vola a osla, čo stáli pri
ňom, bol položený na posteľ zo sena“.[1] Jeho verný priateľ hneď išiel
pripraviť všetko, o čo ho svätec požiadal.
25. decembra prišli do Greccia bratia z rôznych končín, spolu s ľuďmi
z miestnych usadlostí, ktorí doniesli kvety a fakle na osvetlenie tej
svätej noci. Keď dorazil František, našiel jasle naplnené senom, vola a
osla. Všetci, čo tam boli, zažili novú a neopísateľnú radosť v priebehu
vianočného výjavu. Kňaz potom slávnostne celebroval Eucharistiu nad
jasľami, a poukázal tak na spojenie medzi vtelením Božieho Syna a
Eucharistiou. V Grecciu neboli žiadne sochy; scénu Betlehemských jaslí
spolu inscenovali a prežili všetci, čo tam boli.[2]
Takto sa začala naša tradícia: so všetkými, ktorí sa zišli okolo
jaskyne, v bezprostrednom spojení pôvodnej udalosti a tých, čo mali
účasť na jej tajomstve.
Tomáš z Celana, prvý životopisec svätého Františka, poznamenáva, že
túto jednoduchú a dojemnú scénu sprevádzal dar nádhernej vízie: jeden z
prítomných uvidel betlehemské Dieťa, ako leží v jasliach. Na Vianoce
roku 1223 od betlehemských jaslí „všetci odchádzali domov
s radosťou“.[3]
3. S jednoduchosťou tohto obrazu svätý František vykonal veľké
dielo evanjelizácie. Jeho vyučovanie sa dotklo sŕdc kresťanov a aj dnes
ponúka jednoduchý, ale autentický spôsob zobrazenia krásy našej viery.
Naozaj, miesto, kde sa odohrala prvá jasličková scénka, vyjadruje a
vzbudzuje tieto pocity. Greccio sa stalo útočiskom pre dušu: stálosť hôr
zavinutá v tichu.
Prečo vianočné jasle vyvolávajú taký údiv, a prečo sa nás tak hlboko
dotýkajú? Po prvé preto, že nám ukazujú nežnú Božiu lásku: Stvoriteľ
vesmíru sa znížil, aby pozdvihol našu maličkosť. Dar života v celom
svojom tajomstve sa stáva ešte obdivuhodnejší, keď si uvedomíme, že Syn
Panny Márie je prameňom aj pokrmom všetkého života. V Ježišovi nám Otec
daroval brata, ktorý prichádza, aby nás hľadal vždy, keď sme zmätení či
stratení; verného priateľa, ktorý stojí vždy po našom boku. Dal nám
svojho Syna, ktorý nám odpúšťa a oslobodzuje nás od našich hriechov.
Keď v našich domoch staviame vianočné jasle, pomáha nám to nanovo
prežiť históriu toho, čo sa stalo v Betleheme. Samozrejme, evanjeliá
zostávajú naším zdrojom pochopenia aj uvažovania nad touto udalosťou.
Jej zobrazenie v jasliach nám zároveň pomáha predstaviť si tú scénu.
Dotýka sa našich sŕdc a dáva nám vstúpiť do dejín spásy ako súčasníkom
udalosti, ktorá je živá a skutočná - na širokej palete historického a
kultúrneho kontextu.
Už od čias svojich františkánskych počiatkov nás scéna Narodenia
osobitným spôsobom pozýva „cítiť“ a „dotýkať sa“ tej chudoby, ktorú Boží
Syn vzal na seba pri vtelení. Implicitne nás volá, aby sme ho
nasledovali na ceste poníženosti, chudoby a sebazáporu, ktorá vedie od
jaslí v Betleheme až na kríž. Žiada nás, aby sme ho stretli a aby sme mu
poslúžili tak, že preukážeme milosrdenstvo tým našim bratom a sestrám,
ktorí sú v najväčšej núdzi (porov. Mt 25,31-46).
4. Teraz by som sa rád zamyslel nad rozličnými prvkami
betlehemských jaslí, aby sme docenili ich hlbší význam. Po prvé, je tu
pozadie hviezdami posiateho neba, ponoreného do tmy a ticha noci.
Znázorňujeme to nielen kvôli vernosti rozprávaniu evanjelií, ale aj pre
jeho symbolickú hodnotu. Môžeme pomyslieť na všetky tie chvíle v našich
životoch, keď sme zažili temnotu noci.
Avšak ani vtedy nás Boh neopúšťa, ale je tu, aby odpovedal na kľúčové
otázky o zmysle života. Kto som? Odkiaľ pochádzam? Prečo som sa narodil
v tomto čase dejín? Prečo milujem? Prečo trpím? Prečo zomriem? Boh sa
stal človekom, aby odpovedal na tieto otázky. Jeho blízkosť prináša
svetlo tam, kde je tma a ukazuje cestu tým, čo bývajú v tôni utrpenia
(porov. Lk 1,79).
Krajina, ktorá je súčasťou betlehemských jaslí, si tiež zaslúži
pozornosť. Často sú v nej aj ruiny starých domov alebo budov, ktoré v
niektorých prípadoch nahrádzajú betlehemskú jaskyňu a stávajú sa domovom
pre Svätú rodinu. Zdá sa, že tieto ruiny sú inšpirované Zlatou Legendou
z trinásteho storočia od dominikána Jakuba de Voragine, ktorá rozpráva o
pohanskej viere, že Chrám Mieru v Ríme sa zrúti, keď Panna porodí. Viac
než čokoľvek, ruiny sú viditeľným znakom padlého ľudstva - všetkého, čo
nevyhnutne padá do ruín, podlieha skaze a prináša sklamanie. Toto
scénické prostredie nám hovorí, že Ježiš je novosťou uprostred
starnúceho sveta, že prišiel preto, aby uzdravil a znovu vybudoval,
obnovil svet i naše životy v ich pôvodnej kráse.
5. S akým dojatím by sme mali aranžovať vrchy, prúdy, ovce a
pastierov v betlehemských jasliach! A keď tak robíme, pripomína nám to,
čo predpovedali proroci: že všetko stvorenie sa teší z príchodu Mesiáša.
Anjeli a hviezda sú znakom toho, že aj my sme povolaní vybrať sa do
jaskyne a uctiť si Pána.
„Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil
Pán“ (Lk 2,15). Takto sa spolu zhovárajú pastieri po tom, čo im anjeli
priniesli zvesť. Z týchto jednoduchých slov sa vynára krásne poučenie.
Na rozdiel od množstva iných ľudí, zaujatých mnohými vecami, pastieri sa
stávajú prvými, ktorí uvidia najdôležitejšiu skutočnosť zo všetkých:
dar spásy. Práve ponížení a chudobní vítajú udalosť vtelenia. Pastieri
odpovedajú Bohu, ktorý prichádza, aby sa s nami stretol v Dieťati
Ježišovi - tak, že mu idú v ústrety s láskou, vďačnosťou a úctou. Vďaka
Ježišovi toto stretnutie medzi Bohom a jeho deťmi dáva zrod nášmu
náboženstvu, a jemu vďačíme za jeho jedinečnú krásu, tak nádherne zrejmú
v betlehemských jasliach.
6. Je zvykom vkladať do našich betlehemských jaslí mnoho
symbolických postáv. Po prvé, sú tam žobráci a iní, ktorí poznajú len
bohatstvo srdca. Oni tiež majú právo prísť bližšie k Dieťaťu Ježišovi.
Nik ich nemôže vyhnať alebo poslať preč od kolísky – takej provizórnej,
že chudobní sa tu cítia celkom ako doma. Naozaj, chudobní sú
privilegovanou súčasťou tohto tajomstva; často sú tými prvými, ktorí
spoznávajú Božiu prítomnosť v našom strede.
Prítomnosť chudobných a ponížených v betlehemských jasliach nám
pripomína, že Boh sa stal človekom kvôli tým, ktorí najviac pociťujú
potrebu jeho lásky a ktorí ho prosia, aby sa k nim priblížil. Ježiš
„tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29) sa narodil v chudobe a viedol
jednoduchý život, aby nás naučil spoznať to, čo je podstatné, a podľa
toho aj konať. Betlehemské jasle nás jasne učia, že sa nemôžeme nechať
oklamať bohatstvom a prchavými sľubmi šťastia. V pozadí vidíme Herodesov
palác, zatvorený a hluchý k radostnej zvesti.
Narodením v jasliach sám Boh začína jedinú skutočnú revolúciu, ktorá
môže dať nádej a dôstojnosť vydedeným a odvrhnutým: revolúciu lásky,
revolúciu nežnosti. Z jaslí Ježiš ohlasuje, miernym, ale mocným spôsobom
potrebu zdieľania s chudobnými ako cestu k ľudskejšiemu a čoraz
bratskejšiemu svetu, v ktorom nik nie je vylúčený či marginalizovaný.
Deti – ale aj dospelí! - často s radosťou pridávajú do betlehemských
jaslí iné postavy, ktoré nemajú žiadnu zrejmú spojitosť s rozprávaním
evanjelia. Avšak - každý svojím vlastným spôsobom - tieto najrôznejšie
dodatky ukazujú, že v novom svete, inaugurovanom Ježišom, je priestor
pre všetko, čo je skutočne ľudské a pre všetky Božie stvorenia. Od
pastiera po kováča, od pekára po hudobníkov, od žien, ktoré nosia džbány
vody, po deti, ktoré sa hrajú: toto všetko rozpráva o každodennej
svätosti; o radosti z robenia obyčajných vecí neobyčajným spôsobom,
ktorý sa rodí vždy vtedy, keď s nami Ježiš zdieľa svoj božský život.
7. Postupne prichádzame k jaskyni, kde nachádzame postavy
Márie a Jozefa. Mária je matka, ktorá kontempluje svoje dieťa a ukazuje
ho všetkým návštevníkom. Postava Márie nás vedie k uvažovaniu nad veľkým
tajomstvom, ktoré túto mladú ženu obklopilo, keď Boh zaklopal na dvere
jej nepoškvrneného srdca. Mária odpovedala v úplnej poslušnosti
posolstvu anjela, ktorý ju požiadal, aby sa stala Matkou Boha. Jej slová
„Hľa, služobnica Pána; nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38)
nám všetkým ukazujú ako sa zrieknuť seba samých vo viere v Božiu vôľu.
Skrze toto „fiat“ sa Mária stala Matkou Božieho Syna, zatiaľ čo
nestratila, ale vďaka nemu posvätila svoje panenstvo. V nej vidíme Matku
Boha, ktorá si svojho Syna nenecháva len pre seba, ale pozýva každého,
aby poslúchol jeho slovo a podľa neho aj žil (porov. Jn 2,5).
Po Máriinom boku, ako ochranca Dieťaťa i jeho Matky, stojí svätý
Jozef. Je zvyčajne zobrazený s palicou v ruke, alebo ako drží lampu.
Svätý Jozef hrá dôležitú úlohu v živote Ježiša a Márie. Je strážcom,
ktorý neúnavne chráni svoju rodinu. Keď ho Boh varoval pred Herodesovou
hrozbou, nezaváhal, vyrazil a utiekol do Egypta (porov. Mt 2,13-15). A
keď nebezpečenstvo pominulo, priviedol rodinu späť do Nazareta, kde bol
prvým učiteľom Ježiša, ešte ako chlapca a potom mladého muža. Jozef
uchovával vo svojom srdci veľké tajomstvo obklopujúce Ježiša a Máriu,
jeho nevestu; ako človek spravodlivý, zveroval sa vždy do Božej vôle, a
podľa nej aj žil.
8. Keď na Vianoce vložíme postavičku Dieťaťa Ježiša do jasieľ,
betlehem zrazu ožije. Boh sa zjavuje ako dieťa, ktoré môžeme zobrať do
rúk. Pod slabosťou a krehkosťou ukrýva svoju moc, ktorá tvorí a premieňa
všetky veci. Zdá sa to nemožné, a predsa je to tak: v Ježišovi bol Boh
Dieťaťom, a týmto spôsobom chcel odhaliť veľkosť svojej lásky: úsmevom a
otvorením náručia pre všetkých.
Narodenie dieťaťa vzbudzuje radosť a údiv; kladie pred nás veľké
tajomstvo života. Keď vidíme žiarivé oči mladého páru, ktorý pozerá na
svoje novonarodené dieťa, môžeme pochopiť pocity Márie a Jozefa, ktorí,
keď pozerali na Dieťa Ježiša, cítili Božiu prítomnosť vo svojich
životoch.
„Zjavil sa život“ (1 Jn 1,2). Týmito slovami apoštol Ján zhŕňa
tajomstvo vtelenia. Jasle nám umožňujú, aby sme videli a dotkli sa tejto
jedinečnej a s ničím neporovnateľnej udalosti, ktorá zmenila kurz
dejín, takže čas odvtedy rátame buď pred, alebo po narodení Krista.
Božie cesty sú ohromujúce, lebo sa zdá nemožné, že by sa mal vzdať
svojej slávy a stať sa človekom – ako jeden z nás. Na naše veľké
prekvapenie vidíme, že Boh robí presne to, čo robíme my: spí, prijíma
mlieko od svojej matky, plače a hrá sa ako každé iné dieťa! Ako vždy,
Boh nás privádza do údivu. Je nepredvídateľný; neustále robí to, čo my
najmenej očakávame. Betlehemské jasle ukazujú Boha ako prišiel na náš
svet, ale zároveň nás privádza k uvažovaniu nad tým, ako je náš život
súčasťou samotného života Boha. Pozýva nás stať sa jeho učeníkmi, ak
chceme dosiahnuť najpodstatnejší zmysel život.
9. Keď sa blíži sviatok Zjavenia Pána, vkladáme do vianočných
jaslí postavy troch kráľov. Pozorujúc hviezdu, títo mudrci od východu
vyrážajú do Betlehema, aby našli Ježiša a ponúkli mu svoje dary: zlato,
kadidlo a myrhu. Tieto vzácne dary majú alegorický význam: zlato vzdáva
úctu kráľovskému majestátu Ježiša, kadidlo vyjadruje úctu jeho božstvu a
myrha jeho posvätenej ľudskosti, ktorá mala zakúsiť smrť a pochovanie.
Keď rozmýšľame nad týmto aspektom betlehemských jaslí, sme pozvaní
uvažovať nad zodpovednosťou každého kresťana hlásať evanjelium. Každý z
nás je povolaný prinášať dobrú zvesť všetkým, svedčiť našimi praktickými
skutkami milosrdenstva o radosti poznania Ježiša a jeho lásky.
Mudrci nás učia, že ľudia môžu prísť ku Kristovi po veľmi dlhej
ceste. Bohatí muži, mudrci zďaleka, túžiaci po nekonečne, vydávajú sa na
dlhú a nebezpečnú cestu, ktorá ich privedie do Betlehema (porov. Mt
2,1-12). V prítomnosti Kráľovského Dieťaťa ich premôže veľká radosť. Nie
sú pohoršení z chudobného prostredia, ale okamžite padajú na kolená,
aby sa Dieťaťu poklonili. Kľačiac pred ním chápu, že Boh, ktorý
najvyššou múdrosťou určuje kurz hviezd, takisto určuje kurz dejín:
ponižuje mocných a povyšuje ponížených. Po svojom návrate domov iste
povedali mnohým o tomto úžasnom stretnutí s Mesiášom, a tak začali
šírenie evanjelia medzi národmi.
10. Keď stojíme pred vianočnými jasľami, pripomína nám to čas,
keď sme boli deťmi, a nadšene sme očakávali ich stavanie. Vďaka týmto
spomienkam si viac uvedomujeme vzácny dar, ktorý sme dostali od tých, čo
nám odovzdali vieru. Zároveň nám to pripomína našu povinnosť podeliť sa
o tú istú skúsenosť s našimi deťmi a vnúčatami. Nezáleží na tom, ako je
scéna Narodenia naaranžovaná: môže byť vždy tá istá alebo sa môže každý
rok aj meniť. Záleží na tom, aby prehovorila do našich životov. Nech sú
kdekoľvek, nech majú akúkoľvek formu, vianočné jasličky nám hovoria o
láske Boha; toho Boha, ktorý sa stal človekom, aby nám dal vedieť, aký
je blízky každému mužovi, žene a dieťaťu, bez ohľadu na ich situáciu.
Drahí bratia a sestry, vianočné jasličky sú súčasťou vzácneho, ale aj
náročného procesu odovzdávania viery. Počnúc v detstve, a potom v
každom období nášho života, nás učia kontemplovať Ježiša, prežívať Božiu
lásku k nám, cítiť a veriť, že Boh je s nami a že my sme s ním, jeho
deti, bratia a sestry, všetci - vďaka tomu Dieťaťu, ktoré je Synom Boha a
Synom Panny Márie. A uvedomujeme si, že v tomto poznaní nachádzame
skutočné šťastie. Ako svätý František, otvorme svoje srdcia tejto
jednoduchej milosti, aby z nášho údivu povstala skromná modlitba:
modlitba vďakyvzdania Bohu, ktorý chcel s nami zdieľať svoje všetko, aby
nás nikdy nenechal samých.
FRANCISCUS
Slovenský preklad: KBS
[1] Porov. Tomáš z Celana, Prvý život, 84; Františkánske Pramene, 469.
[2] Tamže, 85; Františkánske Pramene, 469.
[3] Tamže, 86: Františkánske Pramene, 470.
