“Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia...” (Lk 16,2)
Kapitula. Čas zastaviť sa a zhodnotiť, či ideme správnym smerom, teda za Kristom. Čas na spoločné premýšľanie, čo vylepšiť, čo pozmeniť.
Od svojich počiatkov Františkánska rodina priznáva zvláštny význam názvu kapitula, výraz i dôvod jej existencie je bratstvo. Tomáš z Celana, verný svedok myslenia Františka z Assisi, jasne ukázal bratskú hodnotu kapituly pripomínajúc, že « bratia sa snažili dať sami seba bez rozdielu na pomoc potrebám všetkých. Túžili sa znovu vidieť, mali radosť, keď sa znovu stretli » (1. Cel XV, 39) .
"Kapitula sa vždy slávi v duchu obrátenia (konverzie), pretože je v bratstve hľadaním väčšej dokonalosti života podľa Regule," to hovoria naše smernice. Je časom, kedy tí, ktorí sú ustanovení na službu ostatným bratom a sestrám, hodnotia svoju činnosť za uplynulý rok.
Tak tomu bolo aj v stredu 8. mája 2019. Najlepším začiatkom pre re-kapituláciu bola svätá omša. Po nej členovia miestnej rady - minister, viceminister, formátor, tajomník a pokladník - predniesli prítomným svoje správy. Diskutovalo sa aj o formácii, či daný spôsob bratom a sestrám vyhovuje. Stretnutie sa nieslo vo veľmi priateľskom duchu, takže spokojnosť bola pravdepodobne na oboch stranách. K nahliadnutiu bola kronika bratstva, prípadne podľa záujmu aj iné dokumenty a záznamy.
Veľkou radosťou bola prítomnosť našich starších bratov Ľudovíta Pobehu a Jožka Širanca, ktorých životy sú pre nás veľkým svedectvom. Tento rok si pripomenuli 69. výročie Akcie Kláštory. Brat Ľudko nám porozprával o tom, ako bol 21. februára 1950 odsúdený na 3,5 roka ako františkánsky klerik spolu s pátrom Metodom Luckým OFM a ďalšími členmi tretieho rádu kvôli tomu, že založili teologický krúžok. Zároveň bola odsúdená aj jeho sestra Elena Pobehová, ktorá bola kostolníčkou v kostole sv. Barbory v Žiline. Pre brata Ľudovíta je dátum 8. máj veľmi symbolický. Je dňom, kedy bol prepustený z väzenia na slobodu vďaka amnestii.
My terciári sme volaní svedčiť o Kristovi nie slovami, alebo kázaním ako bratia prvého rádu, ale vlastným životom. Máme prechádzať od evanjelia k životu a zo života k evanjeliu. Ľudko a Jožko sú jasným dôkazom toho, že je to možné.
