Krížová cesta so sv. Veronikou Giuliani

Popolcovou stredou sme vstúpili do pôstneho obdobia, kedy si intenzívnejšie uvedomujeme dôležitosť pokánia. Znak kríža udelený popolom a slová vyslovené kňazom: "Kajajte sa (obráťte sa) a verte evanjeliu (MK 1,15)" nám dávajú poznanie, že obrátiť sa a veriť nie sú dve izolované veci, ale ten istý čin.
Býva zvykom, že v pôstnom období sa každý piatok koná krížová cesta, ktorú si pripraví niektoré zo spoločenstiev stretávajúcich sa pri Sirotári. Ako prvé sa tento rok vydalo na krížovú cestu naše bratstvo. Táto starobylá a v pôstnom období obľúbená modlitba má pôvod v pútiach kresťanov do Svätej zeme, aby v Jeruzaleme rozjímali o utrpení Ježiša Krista. Púte boli spojené s udelením plnomocných odpustkov. Avšak keďže nie každý si mohol dovoliť podstúpiť takúto náročnú a nebezpečnú cestu, vplyvom františkánov sa začali budovať miesta, ktoré by ľuďom umožnili, aby aspoň v myšlienkach prešli miestami spojenými s Kristovým utrpením. Postupne sa sformovalo 14 zastavení, ako ich poznáme dnes.

Ako sprievodkyňu na Ježišovej Krížovej ceste sme si zvolili svätú Veroniku Giuliani. Jednotlivé zastavenia boli obohatené myšlienkami z jej Diária. Táto kapucínka a mystička sama na svojom tele zakúšala Ježišove utrpenie. Stala sa pravým obrazom Ukrižovaného Krista, prijala korunovanie tŕním, ranu v srdci i stigmy. Veronika hlbokým spôsobom prežíva účasť na Ježišovej trpiacej láske, je si istá, že "trpieť s radosťou je kľúčom k láske" (por. ibid., I, 299.417; III, 330.303.871; IV, 192). Ako píše vo svojom Denníku: "Pochopila som nesmiernosť lásky, ktorú mal Ježiš voči celému ľudskému pokoleniu, pretože to, čo urobil pre všetkých, urobil pre každého osobitne..."
Krížovú cestu sme ukončili Veronikinou láskyplnou modlitbou voči všetkým údom Ježišovho ukrižovaného tela a modlitbou na úmysel Svätého Otca.