Ticho, ktoré odhaľuje tajomstvo slov...
Najstaršie pútnické miesto na Slovensku, Skalka pri Trenčíne, sa v sobotu 7. júla 2018 stalo miestom celoslovenského stretnutia Františkánskeho svetského rádu. Jeho história siaha do 11. storočia a je spojená so životom dvoch svätých pustovníkov, Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí na tomto mieste nejaký čas žili. Andrej-Svorad viedol najskôr pustovnícky život, neskôr v kláštore sv. Hypolita na vrchu Zobor neďaleko Nitry zložil do rúk opáta Filipa rehoľné sľuby podľa pravidiel sv. Benedikta. V túžbe po úplnej dokonalosti sa znova oddal pustovníckemu životu neďaleko Trenčína, kde okolo roku 1032 zomrel. Sv. Beňadik bol jeho žiakom a prežil svojho učiteľa o tri roky. V roku 1035 ho zbojníci zabili a jeho telo hodili do Váhu. Ľudia jeho telo potom dlho hľadali, ale nenašli. No celý rok vídali na brehu rieky Váh sedieť orla, akoby niečo pozoroval. Preto kázali komusi ponoriť sa do vody, a tak našli jeho telo neporušené. Svätý pápež Gregor VII. oboch pustovníkov v roku 1083 vyhlásil za svätých.
Pútnické miesto pozostáva z dvoch objektov - Diecéznej svätyne sv. Andreja-Svorada a Beňadika na tzv. Malej Skalke, ktorá je postavená na skale, z ktorej bol sv. Beňadik zhodený do Váhu a tzv. Veľkej Skalky - pozostatkov benediktínskeho opátstva. Stretnutie začalo na Malej Skalke, ktorú tvorí pútnický Kostol sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Táto baroková stavba, ktorá už z ďaleka púta pozornosť svojimi dvoma vežami, pochádza z roku 1745 a je výsledkom stavebnej činnosti trenčianskych jezuitov. Pôvodne stála na na tomto mieste neskorogotická kaplnka bez veží.
V úvode programu národný minister OFS br. Jozef Gazdík privítal členov miestnych bratstiev z celého Slovenska, aj ich miestnych a regionálnych duchovných asistentov, vďaka ktorým bola pre pútnikov možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Nasledovala svätá omša, ktorú celebroval generálny vikár nitrianskej diecézy Mons. Peter Brodek spolu s duchovnými asistentami OFS. V homílii zdôraznil dôležitosť ticha nielen pre zasvätených žijúcich v klauzúrnych kláštoroch, ale predovšetkým aj pre dnešného moderného človeka. Len ticho vytvára priestor, v ktorom môže Slovo zaznieť. Len ticho odhaľuje tajomstvo slov a umožňuje pochopiť ich význam. Cieľom však nie je ticho ako také, ale hlbšie spojenie s Bohom.
Po sv. omši v prednáške sr. Katarína Darvašová priblížila históriu pútnickeho miesta Skalka a život sv. pustovníkov. V areáli svätyne bola tiež možnosť zakúpenia tlačovín a darčekov na podporu stavby nového pútnického domu, ktorý bude slúžiť prichádzajúcim pútnikom a vytvárať zázemie pre kňazov slúžiacich na Skalke.
Poludňajšia prestávka bola príležitosťou k ucteniu si relikvií sv. Andreja-Svorada a Beňadika, na návštevu kostolíka alebo aj individuálne na krížovú cestu vybudovanú v protiľahlom svahu. Po obedňajšom agapé nasledovala moderovaná eucharistická adorácia, ktorú viedol br. Gabriel OFM. Po záverečnom požehnaní sa jednotlivé bratstvá v sprievode svojich duchovných asistentov začali postupne presúvať do kláštora Veľká Skalka. Návšteva tohto miesta bola spojená aj so sprievodným výkladom. Veľká Skalka je pozostatok benediktínskeho opátstva z roku 1224, avšak kostol na tomto mieste mal stáť už v roku 1083. Nachádza sa tu aj Beňadikova jaskyňa, ktorá je považovaná za najstaršiu, verejnosti sprístupnenú jaskyňu na Slovensku. Vchádza sa do nej kamenným ranogotickým portálom z prelomu 13. a 14. storočia a nacházda sa v nej socha sv. Beňadika. Postupne boli okolo jaskyne vybudované murované objekty kláštora. Po jeho zrušení však dlho chátrali a so stavebnými úpravami a rekonštrukciou sa začalo až po roku 2000.
Po skončení prehliadky sa jednotlivé bratstvá začali rozchádzať domov. Pre nás táto krásna púť bola zároveň aj rozlúčkou s naším doterajším duchovným asisitentom br. Jakubrafaelom OFMCap, ktorý od augusta odchádza na nové pôsobisko do Bratislavy. Na orodovanie svätých pustovníkov Andreja-Svorada a Beňadika však ostáva v našich srdciach túžba po tichu, ktoré nie je únikom, ale ktoré odhaľuje tajomstvo samotného Boha. Ako píše Thomas Merton vo svojej eseji Tvorivosť ticha:
"Ticho je teda podstatné aj pre náš život viery a pre to najhlbšie stretnutie s Bohom. Nemôžeme neustále rozprávať, nahlas sa modliť, presviedčať, zdôvodňovať alebo púšťať náboženskú hudbu. Veľká časť nášho dobre mieneného vnútrocirkevného dialógu je v skutočnosti dymovou clonou a únikom. Často ide jednoducho o sebauspokojovanie a výsledkom býva sebaospravedlnenie. Namiesto stretnutia sa s Bohom v nahej viere, v ktorej sa pred ním obnažuje naša najvnútornejšia bytosť, vykonávame vnútorný rituál, ktorého poslaním je len potláčanie úzkosti. Najčistejšia viera musí byť preverená tichom, v ktorom načúvame nečakanému, v ktorom sa otvárame tomu, čo ešte nepoznáme a v ktorom sa pomaly a vytrvalo pripravujeme na deň, v ktorý dosiahneme novú úroveň Božej blízkosti..."
