...ako pútnici a cudzinci na ceste do Otcovho domu...


Preto v duchu blahoslavenstiev a ako pútnici a cudzinci na ceste do Otcovho domu nech sa usilujú, aby očistili svoje  srdcia od každej náklonnosti a túžby po majetkoch a moci. (Reg 2,11)

S pútnickymi certifikátmi pred Bazilikou sv. Františka v Assisi


Putovanie je veľmi nákazlivé. Ak ho raz človek zakúsi, volanie diaľav začína byť akosi čoraz intenzívnejšie. Opustiť aspoň na chvíľu všetko, čo je tak dôverne známe a vydať sa v ústrety neznámemu... Sám sv. František chcel byť na tomto svete len cudzincom a pútnikom.

Po roku sa v nás opäť objavila túžba nasledovať jeho šľapaje, a to doslovne. Chodiť tade, kade chodil on, navštíviť miesta, ktoré navštívil on. Toto ponúka via di Francesco . Po skúsenosti putovania Rietskym údolím sme sa tento rok rozhodli pre etapu z mestečka Arrone do cieľovej stanice Assisi. Týždeň od 13. - 20. júla bol pre štyroch svetských františkánov nielen cestovateľským zážitkom, ale aj pozvaním na duchovnú púť do vlastného vnútra.

Najskôr sme sa potrebovali dopraviť do Ríma. Po počiatočných problémoch na letisku vo Viedni, kedy sme takmer na poslednú chvíľu stihli lietadlo, nás v Taliansku čakalo prekvapenie. Jurajovi nepriletel ruksak a ocitol sa len s tým, čo mal na sebe. To aby sme si neboli príliš istí tým, čo všetko sme si na cestu zabezpečili... Táto skúška od sv. Františka trochu skomplikovala naše plány. Rozhodli sme sa dokúpiť Jurajovi aspoň základné veci na prežitie, čo znamenalo časový sklz a istotu, že nestihneme vlak do mesta Terni. Nemenovaný obchod so športovým oblečením v Ríme, len pár zastávok metrom od vlakovej stanice, bol cenovo prístupný a poskytol akú - takú náhradu za stratenú batožinu. Keď ešte k tomu začalo pršať, unavení z cesty a nakupovania sme sa svorne zhodli na tom, že sa nám treba učiť aj pokore a úsek, ktorý sme mali prejsť v tento deň (15 km z Arrone do Ceselli), sme sa odviezli autobusom.

Druhý deň skoro ráno sme sa vydali na cestu do Spoleta. Z údolia sme postupne stúpali po lesných cestičkách do vrchov až ku kláštoru v Monteluco, ktorý stojí na mieste, kde mal svoju pustovňu aj sv. František. Podľa tradície sa tu zdržiaval okolo roku 1218. So studňou na nádvorí je spojená legenda ktorá hovorí, že František rozkázal kopať na najvyššom bode a napriek pochybovaniu bratov sa studňa začala napĺňať vodou. Po krátkom oddychu sme pokračovali v ceste. Odtiaľ to bolo už len kúsok do Spoleta. Malým sklamaním bolo, že most Ponte delle Torri bol uzavretý a do mesta sme museli ísť inou cestou.

Selfie so spoletskou chartulou
Celé Spoleto žilo nejakým kultúrnym festivalom, takže Duomo so známym Listom od sv. Františka bratovi Leovi bol zatvorený. Zároveň sme sa dozvedeli, že ubytovanie, na ktoré sme sa spoliehali, už 2 roky nefunguje. Problémom bolo nájsť večer kostol, kde by sa konala sv. omša (bola nedeľa), avšak kostolík sv. Filipa Neriho bol poslednou záchranou. V evanjeliu sa čítalo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Po sv. omši sme stretli francúzsku pútničku, ktorá taktiež zháňala ubytovanie. Po krátkom rozhovore sa s nami rozlúčila so slovami: "You make me smile...". My sme na noc zakotvili v neďalekom hoteli s nádejou, že snáď ráno už bude Duomo otvorený.

Naše modlitby sú vypočuté. Katedrála je otvorená, takže si môžeme Františkov list obzrieť zblízka. Potom opäť berieme ruksaky na plecia a vydávame sa na cestu cez olivové háje do dedinky Poreta. Začína pršať, vyťahujeme pršiplášte... Je teplo a dusno. O chvíľu sa cítime ako naložení vo vlastnej šťave. Radšej zhadzujeme pršiplášte a vystavujeme sa kvapkám dažďa.

Večera s pútnikmi
Cestou stretávame skupinku mladých talianov. Vyzerajú, že nemajú síl nazvyš. Navzájom jeden druhého ťahajú do kopca a na povzbudenie si spievajú pesničky od Erosa Ramazzottiho. O chvíľu sa v diaľke pred nami objavuje Castello di Poreta, my však bočíme dole do dedinky. Ubytovaní sme v krásnej kamennej usadlosti, ktorá bola kedysi sídlom kardinála. Svedčí o tom aj kaplnka pristavaná k domu. Milý pán domáci nám vybaví večeru u susedky pani Rosy, na ktorej spoznávame dve belgické pútničky - terciárky a mladého francúza Christopha. Krásny medzinárodný večer, plný zdieľania. Konečne sa cítime ako praví pútnici.


Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt sorella maria di campello jesus caritas
sestry (foto zdroj http://www.jesuscaritas.it/wordpress/?p=7113)

Ráno sa vydávame do nedalekého mestečka Trevi. Cesta vedie okolo kláštora sestier, ktoré si hovoria Comunita Sorelle Eremo francescano di Campello. Po zazvonení na zvonec prichádza drobná sestra a ochotne nám poukazuje kostolík a priestory okolo kláštora s výkladom v angličtine. Na tomto mieste už v 5. storočí žili prví sýrski pustovníci. Sestra nás zavedie do tmavej jaskyne vytesanej v skale, kde pravdepodobne prebýval aj sv. František. V kláštore žije malá komunita štyroch sestier. Ich zakladateľka Sorella Maria (rodená Valeria Pignetti) túžila žiť františkánskym spôsobom v tichu, bez zakladania zvláštnej kongregácie. Veľmi milovala sv. Máriu Magdalénu, preto je jej zasvätená aj malá kaplnka v záhrade, kde sestry skladajú svoje sľuby. Sestry tu žijú v jednoduchosti a chudobe (v kláštore nemajú pitnú vodu, musia si ju sem voziť). Modlia sa za ľudí, ktorí k nim prichádzajú.  Sestra nám prezradí aj niečo o sebe. Je vyštudovaná farmaceutka a je v kláštore už osem rokov. Ešte spoločné foto a lúčime sa so sestrami. Vyprevadia nás až k bráne a na cestu nám spievajú požehnanie, ktoré tak rád dával aj sv. František.

 O chvíľu dosahujeme cieľ dnešného dňa - krásne historické mesto Trevi. Ako nám pripomenula sestra, v meste pôsobia aj dvaja slovenskí kňazi, ale nepodarilo sa nám s nimi stretnúť. Tešíme sa na oddych v našom ubytovaní.

Ďalší deň nás čaká pomerne dlhá cesta cez Foligno až do mestečka Spello. O 12.40 sme konečne dorazili k sv. Angele z Foligna, ale zisťujeme, že kostol pred 10. min zatvorili. Sklamaní sa rozhodujeme nečakať na koniec siesty a pokračovať ďalej (to ešte nevieme, že na spiatočnej ceste do Ríma sa s Angelou ešte stretneme).

 Spello nám však svojou krásou všetko vynahradí. Vo vzduchu cítiť, že sa už "zassisieva"... Krásne kamenné mestečko, na vrchole s kostolíkom kapucínov Chiesa di san Severino. Dozvedáme sa niečo o ctihodnom bratovi kapucínovi Ranierovi zo San Sepolcro. Chceme ostať na vešpery, ale bratia sa modlia v chóre. Nevidíme nikoho, počujeme len ich hlasy.

Ráno sa budíme s nádejou, že dnes už dorazíme do cieľa. Z dvoch variant ciest do Assisi si vyberáme tú ťažšiu, ale krajšiu. Vedie cez vrch Monte Subasio.
Monte Subasio (dole v diaľke vidieť mesto Assisi)
Cestou stretávame mladého poľského kapucína, ktorý má pred večnými sľubmi. Medzi stromami sa občas mihne jeho hnedý habit evokujúc to, ako tadiaľto chodil svätý František. V diaľke pred nami už vidíme mesto, ktoré je jeho prítomnosťou nasiaknuté.
Prechádzame cez Eremo delle Carceri. Malá nepozornosť na ceste (asi popoludňajšia únava), strácam rovnováhu a náhle pocítim tvrdosť asfaltu. Kým si uvedomím, čo sa deje, moji spolupútnici sa ma už snažia zdvihnúť zo zeme. S modrinami a nejakými odreninami pokračujeme ďalej.
Do Assisi vchádzame okolo Rocca Minore a mierime rovno do hotela. Tam sa dáme do poriadku a ponáhľame sa na svätú omšu v Bazilike sv. Františka. Spoznávam, že napriek snahe učiť sa po taliansky toho veľa nerozumiem. Vtom k bunkám šedej mozgovej kôry dorazí zvukový signál:..."non c'è ideologia, c'è persona..." Pre túto chvíľu je to všetko, čo mi postačuje. Pohľadom sa pozdravíme s našimi belgickými priateľkami, tak aj oni došli do cieľa. Po omši nasledujú spievané vešpery a adorácia pred Oltárnou sviatosťou. Káždý z nás má za čo ďakovať. Pred nami je celý deň v Assisi.

Ráno opäť navštevujeme sv. Františka. Mladý minorita nám vystaví pútnické certifikáty (viď foto) napriek tomu, že mal práve niečo iné na práci. Od Františka prechádzame peši po Strada Mattonata priamo až do Porciunkuly - kostolíka, ktorý František tak miloval. Aj pútnik ako on potreboval miesto - duchovný domov, kam sa mohol vždy vrátiť. Potom nás čakala cesta ku svätej Kláre (bez nej by to nebolo ono) a do San Damiana. Nadšenie sa miešalo s nostalgiou, že čoskoro budeme musieť odtiaľto odísť. Deň sme zavŕšili večernou svätou omšou v Bazilike s vešperami a pobožnosťou ku Kristovým ranám. Veľkým šťastím pre nás bolo, že práve v tento piatok sa konala večerná hodinová adorácia priamo v tombe spojená s modlitbou kompletória pri hrobe sv. Františka. Lepší záver našej púte sme si ani nemohli predstaviť. 
V sobotné ráno sme sa rozlúčili s pánom domácim z hotela a v Porciunkule sme nasadli na vlak smerujúci do Ríma. Našťastie bolo potrebné prestupovať vo Foligne, kde sme mali hodinu čas na ďalší spoj. To sme využili na návštevu kostola sv. Františka, kde je pochovaná terciárka sv. Angela z Foligna.

Odlet z večného mesta bol tentokrát bezproblémový a vo večerných hodinách sme pristáli vo Viedni. Odtiaľ nasledovala už len cesta autom do Žiliny do našich domovov. Františka a jeho odkaz si však snáď každý z nás odniesol vo svojom srdci... 

P.S. Pre tých, ktorí majú radšej pohyblivé obrázky ako písmenká, sa pripravuje z púte aj video (coming soon).
P.P.S. Ruksak týždeň po našom návrate dorazil domov.


Obľúbené príspevky z tohto blogu

Cammino di Francesco - pešia púť 1. časť - Rietske údolie

Voňať človečinou…